Kvôli využiteľného systému deficitu sa stal štátny dlh problémom mnohých krajín. Krajiny sa prudko začínajú zadlžovať od 70tich rokov. Sladká éra skončila, nastal chaos a následne dlhy. No zadĺžiť sa inému štátu sa dnes chápe i ako jediné riešenie a možnosť. V podstate sa to považuje za riešenie, než problém. Veď ak sú krajiny zadlžené už od 70tich rokov, tak teda vidíme, že s tým splácaním sa netreba ponáhlať. No takýmto štýlom si všetci len kazíme ekonomiku, nehovoriac o kazení morálky.
Proste štáty by si mali odvykať od takéhoto systému deficitov. Mali by cítiť určitý rešpekt k druhému štátu. Aspoň do tej miery, aby jeden štát neťažil z pôžičky druhého a následné dlhé roky zasa naopak. Či už my, ako spoločnosť chceme, alebo nie, takto dnes štáty fungujú. Niektorý štát si narobí dlhy, no pritom zbohatne a zabezpečí svojim obyvateľom kvalitnejší život. No niektoré štáty sú ešte donútené, aby platili i za tento štát, ktorý sa dobrovoľne zadĺžil. No z toho potom vyplýva, že občania, ktorí sa nijako voči neprevinili doplácajú na hlúposť tých zadlžených a ešte väčšiu hlúposť svojho štátu, ktorý im berie peniaze, aby splatil dlžoby cudzieho štátu.
V skratke povedané- deficit mal byť vyriešením niektorých pár problémov, ktoré mali určité štáty v povojnovom období. Štáty sa zmohli, postavili na nohy a dnes už nevyzerajú ako krátko po vojne. No dlh ešte stále zostáva. Keď v spomínaných sedemdesiatich rokoch niektoré štáty zbadali, že fungovať sa dá i na deficite, začali to zneužívať a tým v podstate uškodili druhým štátom a ešte sa im v podstate smejú do očí a požadujú stále viacej.
Takýmto štýlom je už dekády pokazená ekonomika a opraviť ju nie je také ľahké. Pretože štáty už nemôžu hladiť len na svoju zem a svoju ekonomiku, musia mať peniaze bokom na splácanie dlhu, či pôžičcku štátu, ktorý odmieta dlh platiť. Kvôli pár rokom dobrého úmyslu, dnes už dekády občania doplácajú na takýto systém deficitov.