Mám pol roka vzťah dá sa povedať, že aj na diaľku ale vidíme sa každý týždeň, niekedy to nevyjde takže aj za 14 dní. Keď sme spolu začínali tak bol celkom aj aktívny, ale hrozne spohodlnel.. nič ho nebaví, na prechádzku ho dostanem ťažko.. keď si pustíme večer film tak zaspí aj keď celý deň preleží v posteli.. komunikácia nám tiež dosť kolíše z jeho strany .. sú chvíle kedy vydrží písať furt a potom príde zlom kedy napíše sotva pár viet a keď mu to vytknem, že je chladný a odmeraný tak mi povie, že sa mi to zdá a že sa mu nechce treba písať … Ale ja toto nechápem.. keď už sa nemôžeme každý deň vidieť tak by som čakala že aspoň bude písať..
zavolaní sa tiež nedočkám.. Keď sme spolu tak mu nerobí problém aj prespať polovicu dňa ako by som tam nebola. Ako odídem tak hneď sprava ako mu strašne chýbam a že ma miluje.. niekedy tam cítim tú lásku, ale niekedy je tam úplne prázdno… Hovorila som mu aj to, že na toto nie som zvyknutá prevaliť sa v posteli.. ale jeho bohužiaľ nič nebaví… Je mi 24 a jemu 37… celkom som aj premýšľala nad tým, či to nemôže byť vekom.. on je predsa len odo mňa celkom dosť starší a najskôr bude chcieť takú tú svoju pohodičku, zatiaľ čo ja som úplne z iného cesta.
Stále by som niečo robila, chcela by som s ním niečo aspoň podnikať, jazdiť na výlety, tráviť aspoň spolu spoločný čas. Lenže čím ďalej tým viac mám pocit, že som mu totálne ukradnutá a to ma celkom dosť znervózňuje.. nechcem sa jednoducho cítiť tak, že som mu jedno. Ale čo keď to tak je? Čo keď sa moja hlava nepletie a naozaj ma má na háku. Sme spolu síce dá sa povedať krátko, ale práve preto máme byť zamilovaní, lenže ma to príde, ako keby to bol vzťah napríklad už po dvadsiatich rokoch.. nič nové, on stále len leží a spí.. povedala by som že nemáme ani nič moc spoločného, ale stále ho milujem, lenže takýto štýl života bohužiaľ jednoducho žiť nedokážem.